Najnechutnejšie implantáty minulosti. Tŕnistá cesta k dokonalému dekoltu

Chirurgia je zázračná. Dokáže ľudí liečiť, zachrániť, vylepšiť, niekedy je nutná, niekedy dobrovoľná. Chirurgovia sú hrdinami, ktorí sa hodiny „prplú“ v orgánoch ľudí, aby ich potom zašili a vrátili rodine. Ako sa však pozeráme na plastickú chirurgiu, ktorá nám do tela vkladá implantáty, mení tvar tela a zdokonaluje črty tváre na základe nášho dobrovoľného uváženia?

Aj chirurgia je len biznis a v estetickej medicíne to platí dvojnásobne. Plastickí chirurgovia sa už vyše 100 rokov snažia nájsť zázračný spôsob zväčšenia pŕs, ktorý bude bezpečný, rýchly a prinesie im vytúženú slávu. V súčasnosti si môžeme vybrať zväčšenie pŕs silikónovými implantátmi, augmentáciu fyziologickým roztokom, zväčšenie pŕs vlastným tukom či kyselinou hyaluronovou.

 

Ako sme sa však dostali k týmto materiálom? – Technikou pokus-omyl. Neuveríš, čo všetko dokázali „chirurgovia“ v minulosti vložiť do ženských pŕs. Šokujúca minulosť implantátov len dokazuje, čo všetko sme ochotní urobiť pre krásu, úspech a peniaze.

 

Implantáty boli vyrábané z rôznych materiálov od konca 19. storočia a kreativita chirurgov bola naozaj neobmedzená.

 

Parafínové implantáty 1899 – 1914

 

Parafín existuje v dvoch formách, tuhej forme ako vosk a mäkkej forme ako vazelína. Pred tým ako sa parafín vpichol do prsníka bol zahriaty v nádobe vloženej do horúcej vody. Takto sa z neho vyformovalo niečo medzi voskom a vazelínou, čo údajne bolo najlepšie skupenstvo na jednoduché vstrekovanie do pŕs.

 

Prvú parafínovú injekciu „udelili“ vo Viedni

 

Prvý parafín do tela schytal mladík do mieška, o ktorý prišiel po tuberkulóze. Takto mu doktor pomohol dostať sa do armády. Tento skvelý výdobytok sa rýchlo stal hitom pre dosiahnutie nádherných kriviek.

 

Chirurg Gersuny, ktorého parafínové implantáty preslávili dokonca vyvinul jedinečnú receptúru. Tou bol jeden diel vazelíny a tri diely olivového oleja. Podľa jeho prieskumu sa olivový olej vstrebal do tela a pomohol tak prirodzene nadviazať parafínové čiastočky na prsné tkanivo.

 

 

Výsledky boli zo začiatku výborné. Prvé komplikácie sa objavili až po 5- 10 rokoch, čo bolo vrcholne nebezpečné. Stovky žien si tak nechávali zväčšiť prsia touto zázračnou metódou, až kým sa u prvých pacientiek neobjavili komplikácie.

 

Prvé komplikácie sa objavili po rokoch

 

Jedným z prvých takýchto prípadov bola dáma, ktorá si v roku 1904 nechala vpichnúť parafín do pŕs. Po 6 rokoch sa u nej objavili tvrdé hrčky. Už v roku 1911 bola vydaná kniha, v ktorej bola vyhradená kapitola len pre všetky komplikácie spôsobené parafínovými implantátmi.  Tými boli nielen estetické komplikácie, ale dokonca aj smrť.

 

Najhoršie je, že parafín nevytvoril jednu veľkú masu v tele, ale rozptýli sa do prsného

tkaniva. Takže,

ženám, u ktorých sa prejavili komplikácie sa nedalo tak jednoducho parafín z tela vybrať. Aj napriek takýmto dôkazom o škodlivosti parafínu ženy naďalej vyhľadávali chirurgov a nechávali si vpichovať implantáty do tela.

 

A keď sa to pre väčšinu doktorov stalo príliš nebezpečné? Ženy si parafín vpichovali do tela samy! Samozrejme, parafín neobišiel ani mužov, tí si ho vpichovali do penisu. Niekedy si muži vpichovali do tela parafín aj preto, aby sa tak vyhli armáde.

 

Sága parafínu bola zjavne veľmi dobrým biznisom pre estetickú chirurgiu, avšak veľmi tragickým rozhodnutím väčšiny pacientov. Za to, že parafín nebol z tela okamžite odstránený treba vyniť predovšetkým chirurgov, ktorí v lekárskych správach vynili najprv zlú polohu pri vpichovaní parafínu, potom individuálnych pacientov a až potom samotný materiál.

 

 

Úplne všetko, čo chirurgom napadlo 1915 – 1943

 

Po krutej ságe parafínu sa asi na 30 rokov stala estetická medicína miestom na experimentovanie. Typ použitých materiálov je však veľmi pestrý. Boli to guličky zo slonoviny, sklenené guličky, rastlinné a minerálne oleje, vost, látka, guma, špongie či dokonca kozie mlieko.

 

Skoro všetky experimenty sa skončili rovnako. Po vpichnutú injekcie nasledoval zápal, vredy, hnis, horúčky a ohrozenie života pacientiek. Nakoniec, tieto implantáty sa neosvedčili . Samozrejme, lekári a pacienti by mali v tomto momente prestať ohrozovať svoje zdravie a reputáciu. Implantáty boli však horúcim biznisom a v tej dobe bolo jasné, že ľudi budú vhodný materiál hľadať, kým sa neosvedčí.

 

Tekutý silikón 1944 – 1991

 

Prišla doba silikónová alebo ako sa začala estetická chirurgia pohybovať tým správnym smerom. Prvým producentom sa stali dve firmy Dow Corning Corporation a Corning Glass. Tie  vytvorili spoločný projekt v roku 1943 čisto na účely druhej svetovej vojny. Silikón sa však nezačal hneď používať na prsné implantáty. Silikón sa pridával do konštrukcie lietadiel pre docielenie vodeodolnosti, ako olej či mazadlo.

 

Keď sa vojna skončila, firma Dow Corning sa snažila preraziť v medicínskom odvetví. Silikón je sterilný, mazľavý a kvalitný materiál s relatívne dlhou životnosťou. Zatiaľ čo sa v Amerike bojovalo o presadenie silikónu na medicínske účely, Japonky si už počas druhej svetovej vpichovali do tela silikón, aby ohúrili amerických mužov.

 

V Japonsku bol dostupný tekutý silikón Elicon a Zelfon. Boli to však priemyselne spracované implantáty, nie lekársky. Lekársky silikón sa dostal na trh až o radu rokov neskôr. Zaujímavé je, že v Japonsku je dodnes preferovaný spôsob vpichovať si do tela silikón injekciami.

 

Okrem firiem, ktoré sa legálne snažili vytvoriť silikón, ktorý bude spĺňať kritériá kvality sa davy žien snažilo vytvoriť si implantáty podomácky. A tak využívali priemyselný silikón, ktorý nebol čistý a pripravený pre ľudské telo. A reakcie tela boli, žiaľ, veľmi podobné reakciám po vpichnutí parafínu.

 

 

Dow Corning sa však nevzdal a v roku 1960 vytvoril prvý medicínsky silikón. Silikón dostal pomenovanie Dow Corning 200 a predával sa pod značkou Dermagen. Zo silikónu sa však nevytvárali ako prvé implantáty, silikón sa vpichoval do tela obetiam požiarov. Keď sa nakoniec začal silikón vstrekovať do pŕs, implantáty boli niekoľko čísel veľké a vstrekovali sa do tela pod vysokým tlakom. Nielen na klinike, dokonca v zábavných parkoch, kde údajne dvaja chirurgovia vpichli za 10 rokov silikón do pŕs asi 10 tisícom žien. Bez sterilného prostredia a pravidelných lekárskych prehliadok.

 

Tekutý silikón sa stal prelomovým bodom plastickej chirurgie

 

V roku 1996 získalo 9 plastických chirurgov a jeden dermatológ autorizáciu pre používanie implantátov od firmy Dow Corning. Dow Corning však potajme poskytol silikón aj iným chirurgom. Silikónové implantáty boli pašované po celom kontinente, dostávali sa do rúk nevzdelaným „lekárom“ a počet katastrofálnych prípadov pacientiek sa každým dňom zvyšoval.

 

Do roku 1990 približne 100 000 pacientov prijalo silikónový gél do oblasti tváre. Americká FDA (Správa potravín a liečiv) v roku 1991 zakázala používať silikón na estetické účely, až pokým štúdie nepreukážu jeho zdravotnú bezpečnosť.  Implantáty silikónovými injekciami doteraz neboli schválené.

 

Keďže FDA nemá právomoc vydávať zákony, chirurgovia stále tekutý silikón používajú. Síce skôr na vyplnenie vrások a iné kozmetické procedúry, na implantáty sa v niektorých štátoch využíva dodnes. Väčšina pacientov si však po 6 až 10 rokov musí dať kúsočky silikónu z tela vybrať. Implantáty nie sú do tela vložené v jednom kuse, čo pri chirurgickom vyberaní z tela záležitosť značne komplikuje.

 

 

Riskuje sa aj v súčasnosti

 

Že implantáty sú v súčasnosti len bezpečné? Nie tak celkom. Na Ukrajine, v Rusku a v Číne sa už 20 rokov do pŕs vkladá materiál PAH. Používajú sa nielen ako implantáty do pŕs, ale aj do tvárovej oblasti a pier. Za 20 rokov sa zdokumentovalo mnoho prípadov trpiacich pacientiek. Najčastejšie to boli migrácia implantátu, nádory, bolesti, infekcia či stvrdnutie.

 

Niektorým ľuďom sa nič nestane, niektorí trpia zápalmi a infekciami aj roky po zákroku. V Číne preto bolo oficiálne zakázané vyrábať a manipulovať s PAH. Nariadila taktiež zničiť všetky zásoby. Aj keď je používanie PAH v Číne ilegálne, ľudia si vždy nájdu cestu, ako sa k nebezpečnej látke dostať. História sa opakuje.